Boľševizuje sa národovecká scéna?

Ani v tých najhorších snoch by som si nebol pomyslel, že niekedy budem písať tieto riadky. Dnešná doba je plná paradoxov, bizarných spojení a nezmyslov. Spoločnosť sa z obdoba na obdobie samozrejme mení a tak sa menia aj názory v nej prevládajúce. Niekedy je určitý názor prevládajúci, inokedy ustupuje do pozadia, niektoré názory, či ideológie sú ostrakizované. Niekedy právom, niekedy neprávom. Takou ideológiou je i boľševizmus. Myslel som, že tento názor je už dávno prekonaný a v súčasnosti je iba akousi duševnou úchylkou pomätených bláznov, či spiatočníckych reakcionárov. Opak je však pravdou. Práve dnes musíme opäť bojovať proti tomuto zlu v našej spoločnosti. Je však smutné, že tento názorový plevel sa rozšíril i medzi časťou spoločnosti, ktorá sa o sebe vyjadruje ako o národovcoch.

Ovce potrebujú svojho pastiera a masy potrebujú svojho spasiteľa. Najmä v dobe, kedy veľká časť spoločnosti trpí pod vládou Systému. Keď masy trpia, začína vznikať odpor, antisystémovosť, teda sa hľadá spasiteľ, ktorý je protikladom k zlému systému, ktorý napraví všetky krivdy. Je zlou vlastnosťou slovenského národa, že spasiteľa hľadá vždy kdesi inde, za hranicami nášho štátu a nehľadá ho v sebe. Pretože slovenský národ sa dokáže spasiť jedine sám. To je ale téma na inokedy. Keď bol slovenský národ v sovietskej sfére vplyvu, tak trpel. Začali sa ozývať hlasy, ktoré volali po slobode. Naše oči vtedy nádejne pozerali na Západ, ktorý nám sľuboval voľnosť. Všetko, čo bolo zo Západu bolo chcené a obdivované. Či už kultúra, alebo materiálne statky. Nebolo nič lepšie, ako Západ, pretože nás utláčal Východ. Vtedy sa antisystémovosť prejavovala v hmotnej kultúre zo Západu. Počúvali sa kapely zo Západu, nosili sa dlhé vlasy po ich vzore. Neskôr sme vyjadrovali svoj odpor proti režimu punkovými čírami, alebo strapatými účesmi. Všetko to prišlo zo Západu. Mnohí ľudia i utekali na ten rajský Západ.

Systém sa ale zmenil. Zastaraný socialistický systém bol vymenený za bezohľadný kapitalizmus a po tridsiatich rokoch sme vo sfére vplyvu Západu, už nie Východu. Masy opäť trpia. Opäť začína vznikať antisystémové hnutie, ktoré odmieta politiku Západu. Človek by čakal, že teraz nastal ten okamih, kedy Slováci prelomia putá pocitu malosti a začnú bojovať za svoju spásu. Bohužiaľ, nie je tomu tak. Opäť sa hľadá spasiteľ niekde inde. Paradoxne je to východ, ktorý nás takmer polstoročia utláčal. A tak nastáva tá istá situácia, akurát miesto spasiteľa sa zmenilo. Všetko, čo je z Východu je dobré a nekriticky sa prijíma, pretože Východ – Putin a kremeľská politika sa pokladajú za spasiteľov. A tak, ako boli niekedy číra znakom antisystémovosti, tak dnešným takýmto znakom je neoboľševizmus. A väčšina antisystémového hnutia prebrala práve túto ideu.

Väčšina slovenskej spoločnosti je zameraná protivýchodne, nakoľko nám sovietske Rusko veľmi ublížilo. Tisícky našich spoluobčanov odviedli do gulagov, popravili, alebo zastrelili na hraniciach. Okupovali našu krajinu, dokonca ju vojensky napadli v roku 1968 a štyridsať rokov nás okupovali. Preto neoboľševici začali svoju prácu na prekrucovaní histórie, aby ospravedlnili zločiny boľševických beštií ako bolo Stalin, či Lenin. Ich propaganda bohužiaľ padá na úrodnú pôdu a čoraz viac ľudí túto propagandu hltá, berúc za správnu logiku, že čo je proti Západu, je pre nás dobré. A tým dobrým sa stala neoboľševická vláda z Kremľa.

V dnešnej spoločnosti je badať také úchylky, ako sú pokusy o rehabilitáciu Stalina a jeho režimu, zľahčovanie počtu obetí boľševického teroru, či rozširovanie mýtov o tom, ako Slovensko oslobodila hrdinská sovietska červená armáda. To, že takéto nezmysly šíria plesniví kryptokomunisti z organizácie Protifašistickí bojovníci, či redakcia Zem a Vek plná marxistov, či rôzne komunistické organizácie na Slovensku, to je úplne normálne. Smutné však je, že takéto slová čoraz častejšie zaznievajú z úst ľudí, ktorí sa považujú za nacionalistov.

Za najväčších bojovníkov proti boľševizmu možno pokladať našich národných velikánov. Už Štúr odhalil zvrátenosť komunizmu ešte v jeho zárodkoch. Hlinka, Tiso i celá ľudácka generácia, tí všetci vystupovali ostro proti boľševizmu slovom i činom. Pána prezidenta Tisa dopomohli zavraždiť práve boľševici. Tí istí boľševici, ktorí bojovali proti našej prvej štátnosti v novodobej histórii. Je naozaj zarážajúce, že dve politické strany, ktoré sami seba označujú za národné v mnohom popierajú protiboľševický postoj osobností, ku ktorým sa hlásia.

Členovia strany Spoločne za Slovensko na čele s Romanom Ruhigom, ktorí sa hlásia k Hlinkovmu a Tisovmu odkazu kladú vence červenej armáde na Slavíne, teda tým, ktorí bojovali proti našej štátnosti, bombardovali naše mestá, povraždili tisíce Slovákov, znásilnili tisíce žien, okupovali našu krajinu. Kládli ich tam spolu s ľuďmi, ktorí sa otvorene používaním komunistických symbolov hlásia k boľševizmu. Jazdiť v sprievode s vlajkami s kosákmi a kladivami a podobizňami Stalina „národovcovi“ Ruhigovi tiež nevadilo. Táto strana ruku v ruke s boľševizmom šíri i čechoslovakistické názory. Ďalšou stranou, ktorá sa hlási k nacionalizmu je Kotlebova Ľudová strana naše Slovensko. Tá má červených aktivít oveľa viac. Členovia ĽSNS kladú vence padlým vojakom červenej armády a partizánom vence. Medzi nimi dokonca poslankyňa ĽSNS Jana Nehézová. V ten istý deň vítajú a tlieskajú motorkárom, ktorí mávajú s červenými vlajkami s kosákmi a kladivami. Dokonca im na úrade Banskobystrického samosprávneho kraja prichystali občerstvenie. Členovia ĽSNS organizujú spomienkovú slávnosť Alexandrovi Dubčekovi, komunistovi a podporovateľovi SNP. Viacerí členovia sa hlásia k hrdosti na svojich predkov, že bojovali v SNP proti fašistom a slovenskej štátnosti a proti Tisovmu režimu. V ĽSNS už nie sú nacionalisti, ale bojovníci proti fašizmu, ktorí používajú slovník antifašistov, našich dlhoročných názorových oponentov. Mnohým členom ĽSNS nevadí ani chodiť na akcie, ktoré organizujú komunisti. Olej do ohňa prilieva i samotný predseda ĽSNS Kotleba, ktorý prispieva k bludom tým, že vyhlasuje, že bojuje proti fašizmu a používa práve boľševickú definíciu fašizmu, ako vládu finančných skupín, čo je nezmysel. Poslednou kvapkou je akcia darovania krvi pri „príležitosti smutného výročia napadnutia ZSSR hitlerovskými vojskami“. Členovia ĽSNS asi zabudli na to, že s tisíckami európskych mužov šli i slovenskí vojaci oslobodiť národy na východe spod jarma boľševizmu.

Tu na tomto mieste by som chcel zdôrazniť, že tieto aktivity v ĽSNS vyvíjajú niektorí členovia, nie však všetci. Týmto som nechcel kritizovať úprimných a presvedčených nacionalistov, ktorí sú členovia ĽSNS. Na tomto mieste by som týchto pravých národovcov chcel vyzvať, aby vytrhali boľševickú burinu, ktorá im v strane, bujnie a darí sa jej čoraz lepšie. Aby z ĽSNS bola opäť strana, ktorá sa dá nazvať národnou.

Prečo to títo ľudia robia? Azda im je každý hlas vo voľbách dobrý? Je to duševná úchylka? Schizofrénia? Azda zapreli pre hlasy vo voľbách svoje zásady? Alebo zásady už nemajú? Je v tom populizmus, snaha získať celú antisystémovú scénu na svoju stranu i keď rozmýšľanie tejto časti scény je v úplnom rozpore so zásadami, ktoré vyznáva nacionalista? To sú otázky, ktoré treba položiť tým, ktorých sa týkajú.

Som členom Slovenskej pospolitosti. Tak, ako je nacionalizmus jednou z častí ideológie, ktorú vyznávam, tak je ňou i antiboľševizmus. A mojou povinnosťou ako člena Slovenskej pospolitosti je  bojovať proti boľševizmu slovom i činom, vždy a všade. Preto som nemohol ostať ticho a napísal som to, čo si národovci medzi sebou šepkajú. Slovenská pospolitosť je pokračovateľkou tvrdej línie slovenského nacionalizmu štúrovskej a hlinkovskej tradície a preto neuznávame žiadne kompromisy v našich zásadách, ani keby nám priniesli bohatstvo, pohodlie, či hlasy vo voľbách. S nepriateľom sa nerobia kompromisy, s nepriateľom sa bojuje!

Jakub Hromoslav Škrabák

Sorry, comments are closed for this post.