ÚTOK V PARÍŽI – KRÁTKOZRAKOSŤ A NAIVITA

 

cia

Je  7. 1. 2015. K napísaniu tohto článku ma viedol celodenný ošiaľ okolo útoku na noviny Charlie Hebdo v Paríži.    Aj keď sa nerád vyjadrujem k aktuálnym témam, pretože mediálne hry a ich cieľ vyjde   najavo   až   po   čase,   moje svedomie  mi  v  tejto chvíli nedovolí inak.

Poďme sa ale najskôr pozrieť na to, čo sa vlastne stalo. Všetky médiá sa zhodujú v tom, že dvaja (niekde tvrdia, že traja) útočníci odetí v čiernom oblečení za pokrikov „Boh je veľký!“ zaútočili na redakciu novín Charlie Hebdo v dobe, keď sa konala redakčná porada.   Podľa posledných informácií sa im podarilo usmrtiť dvanásť ľudí, z toho dvoch policajtov, ktorí sa pokúšali zabrániť útoku. Potom  nasadli  do  automobilov  a  unikli.  Pri  útoku  používali automatické zbrane a niektorí svedkovia tvrdia, že si so sebou priniesli aj raketomet. Zvlášť otrasným záberom bola poprava policajta ležiaceho na zemi, ktorá sa okamžite začala virálne šíriť na internete, ktorá nikoho nenechala chladným.

Reakcie médií na seba nenechali dlho čakať. Prvý zo známejších osobností sa k udalosti vyjadril francúzsky prezident Hollande, že tento útok bol mierený najmä na slobodu slova vo Francúzsku. Ako ďalší sa vyjadril i bývalý prezident Sarkozy, že „Francúzsko bolo napadnuté a musí sa brániť!“. Sarkozyho vyjadrenia zneli veľmi podobne ako Bushove po útokoch 11.9. 2001 na Dvojičky v New Yorku. K vyjadreniu solidarity sa dokonca pripojil i Vladimír Putin. Niektorí politici uvádzali, že by sme v týchto chvíľach mali držať pokope a spoločne povedať nie extrémizmu. Niektorí útok dokonca označili za útok na európske hodnoty a slobodu slova.

Charlie Habdo – noviny predstavujúce európske hodnoty?

Tento článok smeruje k inému cieľu, ako je určenie, prečo sa útok uskutočnil a kto boli jeho obeťami. K pochopeniu je však potrebné osvetliť, čím je táto tlačovina a kto písal na jej stránky. Hneď po útoku som sa začal zaujímať, prečo sa stali terčom práve tieto noviny. Tieto noviny boli terčom už v roku 2011, keď boli na ne vykonané bombové útoky. A to pre údajné zverejňovanie karikatúr proroka Mohameda a zosmiešňovanie Islamu. Aj ten dnešný útok bol spáchaný údajne z tohto motívu. Vyhľadal som si karikatúry, ktoré mali byť údajne motívom pre útok. A skutočne, našiel som množstvo karikatúr zosmiešňujúcich Islam. No našiel som medzi nimi aj karikatúry zosmiešňujúce kresťanské náboženstvo, tradičné hodnoty, či nacionalizmus. Ich umelecká a duchovná hodnota sa dá prirovnať k výplodom chabých myslí, k obrazovým vtipom na toaletách  pohostinských zariadení tretej cenovej skupiny. Niektoré karikatúry boli až obscénne. Autori bez servítkov zosmiešňovali všetko, čo sa priečilo ich ideológii, teda ateistickému marxizmu. Možno ste prekvapení, ale Charlie Habdo je ľavicová tlačovina, v ktorej pracuje (pracovalo) viacero autorov, ktorí boli liberáli, marxisti a našlo sa medzi nimi i pár osôb židovskej národnosti. I medzi zavraždenými bolo viacero autorov židovskej národnosti. Tvrdenia politikov o útoku na európske hodnoty sú chabým volaním, ktoré má zdanlivo spojiť Európanov k spoločnému odporu proti islamskému terorizmu. Ak by tento časopis prezentoval európske hodnoty, bol by som radšej, keby bola Európa moslimská. To, že tento útok bol smerovaný aj na slobodu slova je v tomto prípade tiež absurdné tvrdenie, pretože ak si francúzska politická elita takto predstavuje slobodu slova, európske hodnoty sú v tomto prípade zadupané hlboko do bahna. Čo je však veľmi smutné, mnohí ľudia tento útok chápu tak, ako im to predpísali všemocné médiá a politici. Teda ako útok proti Francúzsku a jeho ľudu, ako útok na Európu.

Útok v Paríži – súčasť dlhodobej mediálnej kampane

Verejnú mienku a do značnej miery i názory v spoločnosti vytvárajú dnes médiá. Každému je dnes jasné, že médiá sa mnohokrát dopúšťajú rôznych manipulácií. A tak je to i v tomto prípade, kedy nás stránky denníkov dennodenne bombardujú informáciami o útokoch islamských extrémistov. Či už sú to aktivity teroristov v európskych štátoch, či štátoch, ako je Irak a Sýria, kde je najsilnejšia moslimská extrémistická organizácia Islamský štát. Je až zarážajúce, ako sa rôzni európski politici a politici USA predháňajú vo vyhláseniach, ako musíme bojovať proti tejto hrozbe, ako sa musíme spojiť a brániť európske hodnoty. Zarážajúce je to aj z toho hľadiska, že predtým tí istí politici podporovali tých istých teroristov a vyzbrojovali ich, aby bojovali proti Assadovmu režimu v Sýrii. To ale teraz nechajme bokom. Konšpirácie sú konšpirácie. No ale iba dovtedy, kým sa nepotvrdí, že je to pravda, čo sa už mnohokrát stalo. Zločiny spáchané pod vlajkou Islamu dostávajú v médiách prekvapivo veľký priestor. Tu je na mieste otázka, ktorá je zarážajúcejšia. Prečo sa rovnaký priestor nevenuje zločinom páchaným mimoeurópskymi prisťahovalcami v štátoch Európy? Prečo sa tak veľký priestor nedáva v médiách aj zločincom, ktorí prostredníctvom organizovaných gangov hromadne znásilňujú Európanky. Drvivá väčšina týchto zločincov sú moslimovia. A tu je tá hlavná otázka. Robia médiá rozdiel medzi zločinmi páchanými v mene náboženstva a zločinmi, ktoré vychádzajú z podstaty a mentality prisťahovalcov, ktoré však nie sú páchané z náboženských pohnútok? Každému rozmýšľajúcemu tvorovi je jasné, že áno. Vládnuce elity sa nás snažia presvedčiť, že nie samotné prisťahovalectvo, ale práve náboženský islamský extrémizmus je tým nebezpečenstvom. Prisťahovalci v Európe im vyhovujú, no nevyhovujú im prisťahovalci, ktorí vyznávajú svoje náboženské hodnoty a tým bránia svoje tradičné hodnoty. Najradšej by boli, ak by každý prisťahovalec, či Európan stratil svoju identitu a začal vyznávať ich náboženstvo, teda materializmus a konzum.

Šírenie islamofóbie – upevňovanie dikatúry

Už i z minulosti vieme, že každá plutokracia, či už ju nazývame diktatúrou, či parlamentnou demokraciou , si chce zachovať svoju vládu a chce mať čo najväčšiu kontrolu nad ľuďmi, ktorým vládne. Kontrola sa dosiahne tým, že sa čo najviac obmedzia osobné práva jednotlivca. Ale ako docieliť to, aby sa obmedzili osobné práva jednotlivca a zároveň, aby s tým jednotlivec i súhlasil? Veľmi jednoducho. Robilo sa to i v minulosti. Vytvorí sa vonkajší nepriateľ, ktorý nás zdanlivo ohrozuje. Oveľa výhodnejšie pre oligarchiu je, ak si dokonca myslíme, že máme nepriateľa medzi sebou. Že nepriateľ sa infiltroval medzi nás. Strachu to dáva oveľa pikantnejšiu príchuť. Jasným príkladom z minulosti boli útoky 11.9. v USA, čo môžeme pokladať za začiatok kampane, kedy majú byť masy držané v strachu z nepriateľa. Každý dnes už vie, že tieto útoky boli zinscenované, aby sa začala imperialistická vojna na získanie nových zdrojov a trhov pre USA. Avšak pre oligarchov to malo aj pozitívny efekt, teda kontrolu nad obyvateľstvom formou sledovania, monitorovania, či oklieštenia ľudských práv. Samozrejme, masy prijali pocit bezpečia na úkor svojich ľudských práv. Rovnakým príkladom je i útok v Paríži. Avšak útok v Paríži má aj svoju vlastnú príchuť. Tento útok sa neberie iba ako útok na Európu, ale aj ako útok na slobodu slova a celkovo hodnoty našej milovanej liberálnej demokracie. A tak teraz budú nasledovať ešte sofistikovanejšie kontroly obyvateľstva, ich monitoring ruku v ruke s obmedzovaním ľudských práv a to iba pre pocit bezpečnosti.

Islamský extrémizmus – vedľajší produkt

Je veľmi dôležité, aby si mysliaci ľudia uvedomili, že problém sa vyrieši jedine tak, že sa napraví prvopočiatočná chyba. Každý systém, ktorý je už vo svojej podstate chybný logicky vytvára aj svoje vedľajšie produkty, ktoré sú samozrejme tiež chybné. Islamský extrémizmus je dokonca vedľajším produktom vedľajšieho produktu. Áno, islamský extrémizmus nie je primárnym problémom. Je iba vedľajším produktom imigrácie, ktorá ale tiež nie je primárnym problémom. Mnoho ľudí ani nie je schopných tento hlavný problém vidieť. Ale tak nás to elity učia. Sme naučení, že sa riešia následky problému a nie problém samotný. Poďme sa ale pozrieť bližšie na pojem imigrácia. Každý vie, že je to sťahovanie cudzincov do iných štátov. V tom sa zhodneme všetci. Prečo to ale robia? Myslím, že sa zhodneme i v tom, že to robia najmä z hospodárskych pohnútok, teda aby sa mali ekonomicky lepšie a mohli žiť kvalitnejším životom. Ak si zoberieme ako príklad Európu, tak ekonomický život tu je omnoho lepší ako v krajinách tretieho sveta. To sa týka najmä životnej úrovne, pracovných príležitostí a miezd. Preto je logické, že sa k nám cudzinci sťahujú vo veľkom. Čo ale oligarchovia? Tí sa predsa neradi delia o svoje majetky, o svoj kapitál. Logickým v tomto prípade by malo byť, že oligarchovia by sa k imigrácii mali stavať negatívne, pretože prisťahovalci väčšinou uberajú z rozpočtu štátu. Opak je však pravdou. Oligarchom tento stav vyhovuje, ba priam ho podporujú, pretože z neho profitujú. Základom kapitalizmu je to, že výrobné prostriedky a všetok kapitál má malá skupina ľudí, ktorá jediná ma reálnu moc. Kapitalista sa snaží iba o to, aby maximalizoval svoj zisk. Maximalizácia zisku prebieha čoraz väčším znižovaním nákladov (hlavne mzdy) a zvyšovaním výroby. Takto oligarchovia majú v Európe obrovskú skupinu ľudí, ktorým budú môcť dať mzdy oveľa nižšie ako Európanom, pretože prisťahovalci sú zvyknutí na oveľa nižší životný štandard. Čiže tým zvýšia svoj zisk a tým i svoju moc. Ďalšou výhodou je, že nemusia svoje fabriky a svoju výrobu sťahovať za pracovnou silou do tretieho sveta, pretože tretí svet príde priamo k nim. Preto imigráciu podporujú. Veriť v to, že je tu spiknutie skupiny ľudí, ktorí majú nevysvetliteľný záujem zničiť európske národy je vrcholne naivné, ba priam primitívne. Primárnym záujmom plutokracie je čo najväčší zisk a moc. Preto si vytvorili svoj vlastný spoločensko – ekonomický systém, ktorého vedľajšími produktmi sú imigrácia, islamský extrémizmus, imperializmus, strata národnej identity a kultúry a teda aj zničenie národov a národných štátov ako takých. Tým systémom je liberálny kapitalizmus, ako moderná forma feudalizmu. Teda ak chceme vyriešiť všetky tieto problémy, teda aj vedľajšie produkty, musíme sa sústrediť na primárny problém a tým je zničenie liberálneho kapitalizmu. A práve vedľajším produktom prisťahovalectva je aj spomínaný islamský extrémizmus. Treba povedať, že medzi prisťahovalcami sa skutočne nachádzajú extrémisti. Je ich však veľmi malé percento. Sila a moc islamských extrémistov nedosahuje veľkosti hystérie, ktorá je umelo vytváraná mediálnymi hrami. Povráva sa, že i Islamský štát je konštrukt vytvorený americkými tajnými službami, najmä CIA. Ktovie? Ale ako sa vraví, bez vetra sa ani lístok nepohne. Nehovorím, že títo extrémisti nie sú nebezpečnými, určite je to hrozba, ale nie sú takí nebezpeční, ako nám ich opisujú v médiách.

Krátkozrakosť – cesta do pekla

Áno, krátkozrakosť nás môže priviesť do pekla, do zániku. Krátkozrakosť je to, keď nevidíme skutočný koreň problému, ale venujeme sa neustálemu a nekonečnému odstraňovaniu jeho výhonkov v podobe vedľajších produktov hlavného problému. To, že do problému nevidia obyčajní ľudia ma mrzí, no oveľa smutnejšie je, keď krátkozrakosti a naivite podľahnú národovci. Na Západe je to bežné, že „progresívne“ národné strany vidia vykúpenie európskych národov niekde, kde možno hľadať iba ich zánik. Sú tak zaslepení primitívnou islamofóbiou, že veria, že nás zachráni iba Izrael a vyhlasujú, že by sme mali byť lojálni tomuto akože štátu, pretože je najväčším bojovníkom proti islamizmu a dokonca vyzývajú, aby sme spoločne s Izraelom viedli boj proti islamistom. Najznámejšie proizraelské „nacionalistické“ strany sú Národný front Marine Le Penovej vo francúzsku, Strana Slobody Geerta Wildersa (ktorý dokonca presadzuje dôslednú ochranu sexuálnych menšín) v Holandsku, Flámsky záujem v Belgicku, či Švédski demokrati. Riešením zdanlivého problému islamského extrémizmu môže byť niekedy v budúcnosti i otvorená vojna proti islamskému terorizmu. Ale tento krát už nie na blízkom východe, v Afrike, či Malajzii, tento krát by bola vojna v Európe. Ľudia v Európe by vítali najväčších bojovníkov proti islamizmu, osloboditeľov z islamského otroctva – Izrael. Scenár by bol podobný ako keď nás prišli oslobodiť Sovieti v roku 1968, alebo keď USA prišli oslobodiť Irak, Afganistan. Každý dnes však vie, že toto oslobodenie bolo v skutočnosti okupáciou. Viem, že tento scenár by bol extrémom, no ak budeme stále takí slepí a nebudeme vidieť podstatu problému, tento scenár je možný. Tým MY mám na mysli nás, národovcov. V hlavách veľkej skupiny z nás som zbadal, že tieto veci nie sú pochopené a dáva sa prednosť výbuchom primitívnych pudov vo forme antiislamizmu. Koreň problému je však úplne inde. Preto sa zamýšľajme nad vecami do ich hĺbky, nekonzumujme všetko svinstvo, čo sa vypúšťa do sveta. A hlavne sa naučme pracovať s informáciami, ktoré získame! Hľadajme diamanty v špine! Bojím sa totiž dňa, kedy budú slovenskí národovci vo svojej krátkozrakosti a naivite vítať osloboditeľov pod vlajkou s Dávidovou hviezdou.

Leave a reply